Sobrania - Sobranie of London

Malým domom v severnej časti Londýna sa ozvalo tiché zaklopanie. Bolo však dosť hlasné na to aby som sa zobudil. Vonku zúri vojna a zabudnúť zvlášť v mojej pozícii na ostražitosť by bol až príliš veľký risk, na ktorý by som poľahky mohol doplatiť životom.



Vstal som, obliekol som si čierny župan, ktorý sa mi prvý dostal do ruky a išiel som otvoriť. Stála si tam ty. V čiernom hodvábnom plášti, s kapucňou spustenou tak, že ti nebolo vidno tvár ani vlasy. Otvoril som.



,,Narcissa" povedal som ľadovo. ,,smiem vedieť dôvod tvojej návštevy v tak neskorú nočnú hodinu?"



,,Severus" zašepkala si takmer prosebne a zdvihla ku mne svoje ľadové oči s tak zvláštnym leskom. Prisahal by som, že som v nich zazrel slzy ,,Môžem ísť ďalej?"



Prikývol som, vošla si zložila si plášť a zavesila ho na ebenový vešiak. Sledoval som ťa. Vyzerala si dokonale. Dlhé čierne šaty nechávali vyniknúť bledosti tvojej pleti a zlatisté vlasy zapletene do drdolu zas tvojej labutej šiji. Otočila si sa a pozrela na mňa. V rozpakoch si vyzerala ešte krehšia.



,, Dáš si niečo na pitie?" spýtal som sa s hlasom bez emócii, hoci vo mne všetko vrelo. prikývla si. Vytiahol som dva poháre z brúseného kryštálu a po okraj ich naplnil zlatistou tekutinou. Sadol som si vedľa teba a vtisol ti jeden do ruky. Nesmelo si sa pousmiala a napila sa.



,,Prečo si vlastne prišla" zopakoval som otázku.



,, Bála som sa o teba." pousmial som sa v duchu. Vyzerala si tak ... dievčensky. ,, Temný pán, on vie kde si. Chce vedieť, na ktorej strane si a ja tiež. "



,,Odkiaľ by sa to mohol dozvedieť ?" zdvihol som obočie ,, Lucius?"

Prikývla si. Lucius môj oficiálny najbližší priateľ. Jeden z mála Smrťožrútov, ktorý dokázali rozmýšľať a azda jediný, ktorý sa nebál povedať svoj názor. Nikdy však nesmel byť v rozpore s Pánovým. Spájala nás povaha. Rozdelilo nás to, že som zistil, že nie je dokonalý a začal nim pohŕdať. Chýbala mu totiž jedna z (aspoň pre mňa) najdôležitejších vlastností. Hrdosť. A samozrejme je tu aj fakt na ktorý som zabudol. Lucius sa bavil tak, že systematicky ničil môj život.



,, Miluješ ho? " spýtal som sa po chvíli ticha.



,, Mam všetko čo si môžem priať. Krásneho manžela, milované dieťa, peniaze, spoločnosť, všetko na čo si ukážem a ešte oveľa viac..... ale ...nie... nemyslím" Zhlboka si povzdychneš.



,,Nie" splynie mi z pier



,, Ja... nedokážem to. Je síce krásny, ale tak chladný, tvrdý a až píliš sebecký. Vzal si ma pretože sa hodím do jeho dokonalého sveta. A tiež kvôli spoločenským povinnostiam. Malfoy potrebuje niekoho krásneho, niekoho s kým sa môže objaviť v spoločnosti a kto v nej bude vzbudzovať tichú závisť, niekoho inteligentného bez snahy odporovať jeho názoru, niekoho čistého. A on v tej dobe už nebol Luciusom, ale Malfoyom. A ja som bola prvé dievča so slušným majetkom i rodom, ktoré tieto požiadavky splnilo. Proste som bola v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Len som si konala svoju spoločenskú povinnosť."



,,Viem." povzdychnem si ,, takto som to nechcel."



Oprieš sa mi hlavou o rameno ,,ani ja."



Poznám ťa až príliš dobre na to aby som vedel, že to čo hovoríš je pravda. Pamätám sa na našu mladosť keď sme nič nemuseli riešiť. Nepatrilo nám nič a predsa nám patril celý svet. Mal som teba, ty si mala mňa a to stačilo. Nepotreboval som jesť keď som bozkával tvoju sladkú kožu, nepotreboval som piť keď som cítil vlhkosť tvojich pier, nepotreboval som dýchať, pretože mi stačilo cítiť tvoj rozpálený dych. Spolu sme boli neporaziteľní. Ak by sa celý svet spojil proti nám nemal by šancu. Vyhrali by sme a nechcel by som za odmenu nič iné ako počuť ťa kričať moje meno a cítiť tvoje nechty zaryté v mojom chrbte keď by si sa podo mnou tak ako každý večer otriasala v mohutnom víre orgazmu. Bože bolo to už tak dávno. Dvadsať rokov ubehlo od tej osudnej noci. Pamätám si to. Ležala si vtedy vedľa mňa, spotená, zlaté vlasy rozhádzané po vankúši, oči lesknúce sa tým zvláštnym leskom, ktorý v sebe odzrkadľoval tú zvláštnu rozkoš po milovaní a túžbu. Objal som ťa dúfajúc, že tento okamih nikdy neskončí. Mali sme pred sebou večnosť. Pohol som prstom a neverbálnym kúzlom som si privolal prsteň z bieleho zlata s obrovským smaragdom, ktorý sa v rode Prince-Llyod dedil už celé generácie. Obišiel som posteľ a kľakol si pred teba. Pozrela si sa na mňa, oči doširoka otvorený, uviaznutý dych v hrdle.



,,Miláčik“ pohladil som ťa po tvári, ,,Vezmeš si ma?“



Ticho. Nereaguješ, len jedna zblúdená slza pomaly steká po tvojej tvári. Natiahnem k tebe ruku, aby som ju mohol zotrieť. Zachveješ sa pri dotyku a potom ti asi plne došiel význam tých troch slov. Schúliš sa do klbka a rozplačeš sa, dlhé nechty si zarývaš do vlasov. Rozprávaš nesúvisle, skôr sú to len také trhané výkriky.



,, Ja,.... Lucius...“ Nádych. Prvá slza



,,Nedokážem .... vzdorovať....“ Nádych. Druhá slza



„ Nechcem ... to ... takto “ Nádych. Tretia slza.



„Nemôžem... “ Nádych. Štvrtá slza.



,, Kedy ...?“ opýtam sa.



,, V nedeľu.“ Tíško zašepkáš.



Zalapám po dychu. V nedeľu??? O tri dni??? Nedokázal som už zadržiavať slzy. Objal som ťa a potom... Severus Snape prvýkrát vo svojom mizernom živote plakal...

Neviem ako dlho sme tam plakali. Neviem ako si sa mi vyšmykla z rúk, kúzlom si sa obliekla a kúzlom si si vysušila vlasy. Nahla si sa ku mne, posledný krát si ma pobozkala.



„ Zbohom Severus...“



Zdvihol som k tebe oči a odvetil „ Odpúšťam ti. “



Premiestnila si sa. Jediné čo po tebe zostalo bola tvoja vôňa a teplá posteľ.



Na druhý deň ma prišiel navštíviť Lucius a spýtal sa ma, či mu nepôjdem za svedka. Nemohol som nesúhlasiť.



Prebral som sa zo spomienok, pozrel som ti do tváre. Plakala si. Tak ako v poslednej dobe vždy keď si bola pri mne. Znova som musel zotierať slzu z tvojho líca.



Zmenila si sa. Zostarla si, zošediveli ti vlasy, na tvári sa ti rysovali vrásky. No najviac si sa zmenila povahou. Nebola si bezstarostná, nesmiala si sa, zvážnela si, nechala si sa ovládnuť melanchóliou a celá si pôsobila tak krehko...



„ Myslíš, že keby som si nevzala Luciusa , bolo by dnes všetko inak?“



Prikývnem. Viem mal by som povedať niečo iné. Mal by som začal hovoriť romantické nezmysly o tom, že láska všetko prekoná, zhadzovať vinu na osud a urobiť z nás obeti nešťastnej zhody okolnosti. No neurobím to. Vždy vravím čo si myslím. A tak tam sedím pohľad upretý do zlatej tekutiny v mojom pohári. A potom ho dvíham k perám mechanickým pohybom. Scéna sa niekoľko krát opakuje. Pijem s jedinou myšlienkou. Opiť sa. Opiť sa a zabudnúť na minulosť, na prítomnosť na budúcnosť. Sedím a rozmýšľam. A ty tam sedíš so mnou s hlavou položenou na mojom pleci. Sykla si a ja som videl ako tvoje znamenie zla sčernelo. A vtedy som sa rozhodol. Rozhodol som sa splatiť dlh. Rozhodol som sa chrániť blížneho. Chytil som ťa za ruku. Prekvapene si sa na mňa pozrela. Spomenul som si na minulosť. Nezničí ma. Nedokáže to.

„ Idem s tebou.“ povedal som.

A potom som letel.

1. Kapitola || 3. Kapitola

Sobranie of EdenSobranie of MoscowSobranie of LondonSobranie of Hawai